Ako som hľadal jar (fotopríbeh)

Autor: Roman Kamas | 21.2.2006 o 20:53 | Karma článku: 10,52 | Prečítané:  4149x

Keďže nás už zima pravdepodobne opustila (viď. môj  predchádzajúci článok), vybral som sa zistiť, či k nám už zavítala jar. Určité prejavy jari sme už zaregistrovali všetci – vtáčí vírus H5N1 k nám predsa nosia vtáky z juhu, roztopil sa sneh, ... Ale ja som chcel nájsť niečo echt jarné.

Sadol som do auta a vybral sa do jednej dediny, potreboval som tam niečo vybaviť. A zrazu som uvidel typický prejav jari – jarné upratovanie. Naši spoluobčania robili VPP (verejnoprospešné práce).

Čo robíte? – opýtal som sa.
Odpratávame sneh – znela odpoveď.
Neviem, či odpratávanie snehu je typická jarná činnosť. A načo odpratávať sneh, keď už na zemi ležia len jeho zvyšky? A to pracovné nasadenie. Nie, to musí byť ešte pozostatok zimy.

Neviem, prečo dali lopaty len niektorým. Tí ostatní sa nemajú o čo opierať. To sú asi šoféri.

Nie, to nie je ono. Ale je to celospoločenská udalosť, tieto VPP. V pozadí cesta do neba.

Nie, musím ísť na to inak. Budem hľadať jar v prírode. Auto som odparkoval a hor sa do kopca. Hľadal som niečo živé, niečo čo sa zobúdza.

Aha puky.

Nie, ešte nepučia.

Aha kvety.


Tie sú ešte vlaňajšie.

Vyšiel som na kopec.

Ani takto nevyzerá jar. Musím ísť ďalej, smerom na juh. Využil som koľajnice. Dúfam, že ma nezrazí nejaký vlak. Kedysi tadiaľto fičávala poltárska strela, asi takou dvadsiatkou. Ale vraj už pár rokov po týcho koľajniciach vlaky nejazdia. Dúfam.

Aha, konečne nejaká zmena - nejaké domy.

Čo to je? Začul som za chrbtom nejaký zvuk. Pomaly sa otočím a hľa:



Fuj, bola to len ovca. Som sa zľakol.
Idem ďalej, ale po pár krokoch začujem iný známy zvuk. Tento krát viem čo mám robiť. Vzal som nohy na plecia. Za mnou bežal obrovský pes a niečo na mňa kričal. Našťastie necítil potrebu ma zožrať, len si chcel urobiť poriadok v rajóne a po chvíli zastal. Žeby to bola jar? Škoda, že som ho nestihol odfotiť, ale v tej chvíli ma to ani nenapadlo. Iste chápete.

Aha, som na moste. Podo mnou cesta do Rimavskej Soboty. Nado mnou známe oždianske serpentíny. Iste ich poznáte. Konečne niečo na fotenie. Ale žiadne autá. Bez nich to nie je ono. Zapálil som si cigaretku a čakal na vhodnú chvíľu. Dostavila sa asi o dve minúty. Takže tu je fotka serpentín ako ju asi nepoznáte. Serpentíny v celej kráse. Nič hrozného.


A poďme ďalej, hľadať jar. Zasa koľajnice, ale zrazu za zákrutou počujem nejaké zvuky. Pridám do kroku a čo nevidím:

Je to stavba obchvatu Oždian. Nahradí spomenuté serpentíny ževraj už tento rok. Ale podľa pracovného nasadenia sa to asi nepodarí.

Neviem prečo mi to pripomína VPP. Možno aj títo odpratávajú sneh. Žiadna jar sa nekoná.

Jeden pohľad z kopca na Ožďany. Ani toto nie je jar.

Znova koľajnice, ale zrazu predo mnou vchod do tunela. Možno za ním bude jar!

Nič sa nezmenilo, je tu ešte väčšia zima. Cvakol som ešte nejaké vlaňajšie bodliaky:

Som na druhej stane kopcov, takže ak sa chcem vrátiť, znova do kopca. Pohľad z vrcholu. No spring.

Vyšlo slnko, hneď je to veselšie, ale samo slnko za prejav jari nepovažujem, aj keď náznaky tam sú.

Vraciam sa s konštatovaním, že som nenašiel nič, čo by mi dávalo kladnú odpoveď na otázku, či už prišla jar. Žiadne prejavy prírody, ani ľudia sa neprejavili.
Prichádzam domov a zrazu:

Moje deti na hojdačke. To je predsa jar! Teda ja som sa nikdy v zime nehojdal, aspoň čo si spomínam.
No toto keby som vedel, že tú jar stretnem rovno na dvore, nemusel by som sa driapať 3 hodiny po kopcoch. Ale čo už.

Takže svoj záver musím poopraviť: Po mojom výskume musím konštatovať, že väčšina znakov svedčí o tom, že jar tu ešte nie je, aj keď určité indície príchod jari potvrdzujú. Asi sme priamo v prechode. Uvidíme, čo bude zajtra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Nejaké nové miliardy pre Erdogana by sa mali nájsť

Ešte jedna hystéria má predpoklady vypáliť aj škaredšie než v 2015.


Už ste čítali?